Myšlienkami som už úplne inde. Obliekam sa. Ponožky, nohavice, košeľu, kravatu, sako. Stále som sa neprebral, viem, že ma preberie až káva. Nemal som do noci pozerať film, vstávalo by sa mi jednoduchšie. Teraz to už je jedno. Som oblečený. Potichu zídem dole, vezmem si kabát, obujem sa, oblečiem sa. Viem, že je vonku zima a telo mám ešte rozohriate z postele, čiže to bude riadny šok. Odomykám dvere. Vyleziem von a prvé, čo cítim, je chlad na mojej tvári. Zatváram, zamykám, sadám do premrznutého auta. Chvíľku čakám, kým sa zohreje, aby som už konečne vyrazil. Čím skôr prídem, tým rýchlejšie to budem mať za sebou, aj keď sa aj celkom teším, že môžem pomôcť.

Cesty sú skoro prázdne, suché, slnko akosi nevychádza. Dnes bude chladný deň. Ešte stále spím a rozmýšľam nad teplou posteľou. Preberá ma až pred mestom Citroen C4, ktorý je červenej farby polepený nálepkami Castrol racing team. Zhodou okolností šiel až k nemocnici, takže mi spríjemnil cestu a prebral som sa aj bez raňajšej kávy.

V meste to už žije, ľudia sa ponáhľajú do práce, na električku, na autobus. Aj slnko sa už zubato usmieva, ale zima je teda poriadna. Chladné ráno v každom smere. Prechádzam cez rampy a hľadám si parkovacie miesto. Pod strieškou už voľné miesto nie je, preto idem trochu ďalej, do veľmi starej podzemnej garáže. Parkujem radšej čo najbližšie k východu, ďalej do tmy sa neodvážim. Zaparkujem, zoberiem si tablet, peňaženku, mobil a idem. Pred vchodom ma už čaká známa. Konečne zo mňa trošku opadlo vzrušenie spojené s obavami z neznámeho. Ale veď, ak to prežili ostatní, prežijem to aj ja. A je to predsa pre dobrú vec.

Slečna pri šatni mi berie kabát a upozorňuje ma, aby som si nasadil návleky. „Tamto si vezmite formulár a kým budete čakať, tak ho vyplňte“, vraví mi. Stojím v rade a po stojačky vypĺňam jednoduchý formulár. V čakárni sú aj mladí, aj starší ľudia. Pani sestrička kontroluje moju totožnosť ako by za recepčným barom, naviguje ma a vraví mi, ako mám ďalej postupovať. Sadám si a čakám, až zaznie moje meno.

Už som na rade, zatiaľ si len sadám a snažím sa nevyzerať nervózne. Pani sa ma pýta na meno a rodné číslo. „Teraz vám vezmeme vzorku na rozbor a ak bude vyhovujúca, zavolajú vás ďalej“. V kútiku duše premýšľam, že možno ak by nebola, bol by som radšej. Sadám si s vystretou rukou na stoličku a sledujem ľudí okolo seba. Noví stále prichádzajú, niektorí odchádzajú, sedia, čítajú si dennú tlač, ktorú pred chvíľou predával kamelot. Volajú moje meno. Vojdem do ordinácie, zas sa ma pýtajú na meno a rodné číslo. Sestrička mi meria tlak, vraví, že je v poriadku a že mám ísť ďalej. Sadám si na stoličku vedľa pani doktorky, pýta sa ma jednoduché veci a zas dáva informácie, ako pokračovať. Prešla už asi hodina.

Vchádzame do bufetu. Teta za obsluhou sa ma pýta, či som niečo jedol, pil. Dáva mi bagetu a minerálku. Sedím, jem, pijem a premýšľam, čo je za dverami. Ľudia, ktorí vychádzajú nevyzerajú najlepšie. Sem tam vyjde pani sestrička a nahlas sa pýta: „kto ide na pravú?“, alebo „máme dve voľné miesta na ľavú ruku“. Vyberám si pravú. Vchádzam. Umývam si ruku dezinfekčným mydlom, utieram a sadám do polo ležiacej polohy na kreslo. Príde za mnou milá pani, vyhrniem si rukáv. Pýta sa ma na celé meno a rodné číslo. To asi z dôvodu, či som pri zmysloch. „Prvý krát?“, pýta sa ma. Odpovedám, že áno. Žartuje so mnou a ja sa smejem. Pripravuje si krvnú banku, berie ihlu a vpichuje mi ju do ruky. „Mali by ste viacej jesť, mladý muž, máte tenké žily.“ Sedím, počúvam, stále mi niečo hovorí, pozorne počúvam a odpovedám. Smejem sa a smejú sa ešte ďalšie tri lôžka darcov krvi. Opatrne mi vyťahuje ihlu a vraví, aby som si ešte trošku poležal, pre istotu. Lúčim sa a zas idem do bufetu. Teta mi spraví kávu, donesie vodu, sedím, pomaličky pijem kávu a nič necítim. Žiadne mdloby, alebo nevoľnosť. Sedím asi desať, pätnásť minút. Vstávam, obliekam sa, poďakujem za vodu a kávu, a odchádzam s papiermi na recepciu. Podpisujem nejaký papier a pýtam sa: „mohol by som túto krv darovať niekomu konkrétne?“. „Samozrejme“, odpovedá. „Komu by to malo byť?“ Vravím meno. „Môjmu kamarátovi, leží na rastislavke, v utorok minulý týždeň mal autonehodu.“ Opíše jeho údaje na papier, ďakujem, odchádzam. Odchádzam s pocitom, že som sa mal možnosť pričiniť o záchranu života. Historicky prvý krát za celý svoj život. Zvláštny pocit, dobrý. Že som aj ja spravil jednu dobrú vec.